Staroslovienčina

Staroslovienčina bola kedysi však jedným z najväčších medzinárodných jazykov. Je to naviac najstarší zachovaný spisovný slovanský jazyk .

Odkiaľ pochádza staroslovienčina?

Staroslovienčina je najstarší zachovaný slovanský jazyk, ktorý vznikol v 9.  storočí v okolí Solúna a vychádzal z tamojšieho nárečia. Vtedy ho na naše územie, konkrétne na Veľkú Moravu, priniesli kresťanskí misionári (nazývaní aj vierozvestci) Konštantín (Cyril) a Metod, ktorí do nej preložili mnoho kresťanských textov.

Jazyk vtedy vznikol predovšetkým na náboženské účely a dodnes sa používa pri bohoslužbách gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Tu sa s ním stretávame pod názvom cirkevná slovančina. Tento termín označuje neskoršie vývojové štádium staroslovienčiny, kedy sa už odlišovala od ostatných živých slovanských jazykov.

Vzťah staroslovienčiny k slovenčine

Slovenčina, ako ju poznáme dnes, zo staroslovienčiny síce vychádza, ale jej podoba a význam niektorých slov sa od pôvodného jazyka veľmi vzdialili. Po páde Veľkomoravskej ríše staroslovienčinu z náboženstva vytlačila latinčina, ale aj tak naďalej prežívala ako živý jazyk na Balkánskom polostrove.

Hoci sa dnes staroslovienčina považuje, rovnako ako latinčina, za mŕtvy jazyk, kedysi bola dorozumievacím prostriedkom medzi takmer všetkými slovanskými krajinami. V tých časoch bola dokonca tretím najpoužívanejším medzinárodným jazykom, hneď po latinčine a gréčtine. V súčasnosti ovláda tento jazyk asi 80 miliónov ľudí, z ktorých väčšina pochádza z Ruska alebo Balkánu.

Ako sa staroslovienčina zapisovala?

K zápisu staroslovienčiny sa používala cyrilika a hlaholika. Hlaholiku pre staroslovienčinu vytvoril Cyril. Tá sa používala nielen na území Veľkej Moravy, ale ešte v 11. storočí aj v Sázavskom kláštore v Čechách. Najdlhšie sa však udržala v Chorvátsku.

Pol roka po vytvorení hlaholiky vytvorili Cyrilovi žiaci písmo zvané cyrilika, ktoré bolo jednoduchšie a viac podobné gréckemu písmu. Grécku abecedu totiž vo svojej dobe pomerne dobre ovládali vzdelaní ľudia, medzi ktorých sa radili prevažne duchovní. Cirkevná slovančina, ktorá sa naďalej šírila a ktorú používala pravoslávna cirkev, sa tak písala už výlučne cyrilikou.

Staroslovienska abeceda

Staroslovenské samohlásky a rozdeľujú na nazálne (nosovky) a orálne (vokály), pričom špecifickými samohláskami sú tzv. jery. Tie sa zapisujú nasledovne: „ь“ a „ъ“. Tieto samohlásky sa vyslovujú veľmi krátko, teda kratšie ako bežné krátke samohlásky. V praxi sa „ь“ vyslovuje ako veľmi krátke i a „ъ“ ako veľmi krátke u, prípadne y (podobne ako v nemčine prehlasované ü). Medzi nosové samohlásky patrí „ę“ a „ǫ“.

Spoluhlásky sa v staroslovienčine, podobne ako v dnešnej slovenčine, delia podľa miesta vzniku (perné, predoďasnové a pod.) a dokonca medzi nimi existujú aj niektoré spojenia, ako ich poznáme dnes (č, š, ž). Abeceda však obsahuje oproti slovenčine menej spoluhlások a nájdeme medzi nimi aj pre nás neobvyklé hlásky, ktorými sú tvrdopodnebné „l’“, „n’“ a „r‘“.

Nižšie si v tabuľke ukážeme, ako vyzerali niektoré slová zapísané hlaholikou a cyrilikou. Následne si môžete vďaka slovenskému prepisu všimnúť, ako sa posunul pôvodný význam slov. Niektoré slová nám teda môžu evokovať iný význam, aký pôvodne mali.