Zatiaľ čo slovenčina je plná písmen s diakritickými znamienkami ako sú dĺžne, mäkčene, či dve bodky, v európskych jazykoch nájdete množstvo iných znamienok. Viete, na čo slúži diakritika?
Čo je diakritika?
Diakritika je súbor fonetických znamienok, ktoré sa používajú na rozlíšenie výslovnosti rovnako písaných hlások a tiež na rozlíšenie významu tých istých písmen. Dopĺňajú tak abecedné znaky latinskej abecedy, čím spestrujú používané samohlásky a spoluhlásky. V slovenčine sú to konkrétne: dĺžne (á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ) mäkčene (č, ď, ľ, ň, š, ť, ž), dve bodky (ä) a vokáň (ô).
Význam diakritiky
Diakritika má v slovenskom pravopise nezastupiteľnú úlohu, pretože bez nej sa môže úplne zmeniť význam slov, zhorší sa čitateľnosť textu a taktiež je písanie diakritiky prejavom určitej ohľaduplnosti voči čitateľom. Tu sú príklady slov, ktorých význam sa mení použitím diakritiky:
- guľa – gúľa
- kos – kôš
- ľavá – láva
- med – meď
- plast – plást – plášť
- plaz – pláž
- rad – rád
- raz – raž
- rúči – ručí
- skala – škála
- spať – späť
- sud – súd
- ukáž – úkaz
- vila – víla
Diakritika v európskych jazykoch
V iných jazykoch, ktoré používajú latinskú abecedu, existuje množstvo diakritických znamienok. Medzi tie, ktoré sú súčasťou európskych jazykov, patria tieto:
- Tupý prízvuk (grave): tento znak zvyčajne označuje tupý prízvuk. Používajú ho jazyky ako francúzština, taliančina, holandčina, nórčina, portugalčina a mnohé ďalšie. (Il habite à Paris)
- Vokáň (circumflex): vo väčšine jazykov je vokáň pozostatkom historického vývoja jazyka a zvyčajne nemení výslovnosť. Nájdete ho napríklad vo francúzštine, holandčine, taliančine, rumunčine, slovenčine a mnohých ďalších. (Biely kôň)
- Cédille (cedilla): toto znamienko zvyčajne slúži na zachovanie pôvodnej výslovnosti samohlásky, ktorá by bez nej podliehala zvukovej asimilácii. Vyskytuje sa napríklad v portugalčine, albánčine, francúzštine, turečtine atď. (com espaçamento fixo)
- Rozluka/tréma/dve bodky (dieresis): používa sa najmä v germánskych jazykoch, ale vyskytuje sa aj v iných jazykoch, napr. v estónčine, holandčine, taliančine, švédčine atď. (Österreichische Grenzenzone)
- Dva dĺžne (double acute): tzv. maďarský umlaut sa vyskytuje výlučne v maďarčine. (Drágul a tej a jövő hettől)
- Nožička (ogonek): toto zvláštne diakritické znamienko sa vyskytuje len v litovčine a poľštine (Historia wzjęła swój początek)
- Vlnka (tilde): vlnka sa používa len v niektorých jazykoch vrátane portugalčiny, španielčiny, estónčiny, baskičtiny a katalánčiny. (e tabulações são mantidas)
- Oblúčik (breve): tento znak pripomínajúci korunku sa vyskytuje napríklad v rumunčine a turečtine. (bună ziua)
- Preškrtnuté Ł: toto diakritické znamienko sa používa najmä v poľštine a iných slovanských jazykoch, ako je bieloruština a ukrajinčina. (Historia wzjęła swój początek)
Vznik diakritiky
Ako ste si mohli všimnúť vyššie, európske jazyky sú veľmi rozmanité. Na relatívne malom kontinente žijú príslušníci mnohých národov a kultúr, ktorí hovoria rôznymi jazykmi. Jedno však majú spoločné, a to latinskú abecedu.
Latinská abeceda vznikla v starovekom Ríme na zápis latinčiny. Keď si však túto abecedu začali osvojovať aj iné národy, museli nájsť spôsob zápisu slabík, pre ktoré latinka nemala písmená. Ľudia preto navrhli 3 možné riešenia:
- Spriažky: hlásky sa píšu spojením niekoľkých písmen. Napríklad nemecké „š“ sa píše ako „sch“.
- Špeciálne znaky: niektoré národy sa rozhodli obohatiť latinskú abecedu o úplne nové písmená a vymysleli špeciálne znaky pre určité hlásky. V nemčine sa napríklad „ostré s“ píše znakom „ß“. Severské jazyky majú znak „æ“, ktorý vznikol zlúčením písmen „a, e“, a napríklad v islandčine nájdeme písmená „ð“ a „þ“.
- Diakritika: iné krajiny sa jednoducho rozhodli vytvoriť znamienka, t. j. diakritické znamienka, ktoré sa píšu nad alebo pod dané písmeno a menia jeho výslovnosť.
V historickom pravopise češtiny sa pôvodne až do 15. storočia používali spriažky. O zavedenie diakritiky do češtiny na začiatku tohto storočia sa zaslúžil Jan Hus, ktorý v tomto pravopise videl zjednodušenie jazyka.
Diakritický pravopis prenikal do jazyka pomaly a prevládol až v 16. storočí. Dodnes sa však v českom pravopise zachovala jedna spriažka, a to písmeno „ch“.
Zaujímavosti o diakritike
Jediným európskym jazykom, v ktorom sa diakritika vôbec nepoužíva, je angličtina. Na druhej strane sú Slováci rekordérmi v počte písmen s diakritickými znamienkami. Za nimi nasledujú Česká republika, Francúzsko, Portugalsko a Lotyšsko.
Nie každý znak nad slovom je diakritické znamienko. Napríklad bodka nad malým písmenom „i“ je už neoddeliteľnou súčasťou tohto znaku.
V niektorých krajinách sa abeceda zmenila len nedávno. Napríklad Čierna Hora zaviedla dve nové písmená „ś“ a „ź“ až v roku 2009. V Azerbajdžane sa cyrilika používala do roku 1991 a latinka ju oficiálne nahradila až po rozpade Sovietskeho zväzu.